Language Thinking Lab Slovensko

„V písanom texte vidíme koniec vety. V rozhovore ho musíme počuť.“ — Tymur Levitin Keď čítame text, všetko vyzerá prehľadne. Vidíme bodku. Otáznik. Čiarku. Odsek. Vieme, kde sa jedna veta skončila a kde sa začína ďalšia. V rozhovore však žiadne interpunkčné znamienka nevidíme. Napriek tomu väčšinou vieme: kedy človek dokončil myšlienku; kedy bude pokračovať; kedy očakáva odpoveď; kedy iba urobil pauzu; kedy ešte nechce odovzdať slovo. Ako to dokážeme? Nepočúvame iba slová. Sledujeme rytmus, prízvuk, tempo, pauzy a pohyb hlasu. Inými slovami, používame prozódia . A práve prozódia nám často povie, čo sa s vetou deje, ešte skôr, než úplne spracujeme jej obsah. Hovorená veta nemá viditeľnú bodku Predstavme si jednoduchú vetu: Ja som si myslel, že... Na papieri tri bodky jasne naznačujú, že myšlienka zostala otvorená. V rozhovore ich však nevidíme. Hlas musí ukázať, že pokračovanie ešte príde. Ak poslucháč tento signál nerozpozná, môže začať hovoriť príliš skoro. ...

Slovosled, druhá pozícia a zámer hovoriaceho: vysvetlenie pre slovensky hovoriacich Nemecká veta môže byť gramaticky úplne správna, ale napriek tomu môže vyjadriť iný dôraz, než hovoriaci zamýšľal. Sloveso je správne časované. Pády sú správne. Členy aj koncovky sú na svojom mieste. Veta neporušuje žiadne očividné pravidlo. A predsa môže znieť kontrastne, obranne alebo neprimerane dôrazne. Problém často nie je v slovách samotných. Je v tom, ktoré východisko si hovoriaci pre vetu zvolil. Študenti nemčiny sa veľmi skoro naučia pravidlo: V hlavnej vete stojí časované sloveso na druhej pozícii. Toto pravidlo je správne. Pre slovensky hovoriaceho študenta však môže byť zradné. Aj slovenčina totiž pozná prvky, ktoré majú tendenciu stáť na druhej pozícii. Ide najmä o neprízvučné slová a príklonky: Včera som mu to povedal. Dnes sa tam nechcem vrátiť. Tento film sa mi páčil. Na prvý pohľad sa teda môže zdať, že nemčina a slovenčina používajú podobnú logiku. V skutočnosti ide o dva odlišné systém...